Hipoterapia – terapia zameraná na prítomnosť a jedinečnosť klienta alebo ako to vyzerá keď spolupracuje kôň s terapeutom

článok nájdete v časopise Vitalita, február 2019, rozhovor pripravila Daniela Tejkalová

15. marca 2019 na rodinnej farme vo Vištuku bude prebiehať prednáška spojená s workshopom na tému Deti a kone nepoznajú čas

Dozviete sa, čo majú spoločné kone a deti a čo od nás potrebujú.  Sú našimi zrkadlami, ukazujú nám náš aktuálny stav, ktorý si často sami neuvedomujeme. Pomáhajú nám spoznať samých seba a učia nás veci, ktoré potrebujeme. Ked poznáme svoje vlastné potreby, môžeme nasýtiť tie ich. Skúsime sa na to pozrieť aj prakticky. To kde sa nachádzame,  čo je naša aktuálna potreba a kde sú naše hranice. Potom možno pochopíme, kde vzniká problém pri strete s hranicami detí a koní, ktoré oni neustále testujú.

https://www.carovnekone.sk/seminar-kone-a-deti/

toť spomínaný článok:

Možno ste sa už stretli s pojmom hipoterapia a pravdepodobne si za tým viete predstaviť koňa a jeho liečivé pôsobenie na človeka. Ako to ale  vyzerá, keď kôň skutočne lieči a ako sa líši "vozenie na koni" od profesionálnej hipoterapie? O skúsenostiach z praxe som sa porozprávala s Lenkou Kňazovickou, ktorá sa  hipoterapii venuje profesionálne už viac ako 15 rokov. Ku koňom sa dostala ešte počas VŠ, kde popri štúdiu špeciálnej pedagogiky založila Hiposkolka, o.z. (www.hiposkolka.sk), ktoré v činnosti pokračuje dodnes. Lenka pôsobí aj ako lektorka a predsedkyňa Pedagogicko psychologického jazdenia v Slovenskej hipoterapeutickej asociácii. Má dve deti a žije v harmonickom prostredí so svojim mužom neďaleko Bratislavy.

Hipoterapia pomáha liečiť rôzne stupne ochorení a rozvíjať ľudskú osobnosť po psychickej, fyzickej, emocionálnej aj sociálnej stránke. S akými klientami sa stretávaš najčastejšie?

Za tú dobu, čo sa venujem hipoterapii, prišli ku mne klienti s rôznymi požiadavkami a potrebami, vo väčšine prípadov zastúpení rodičmi. Ak prichádzajú vo veku niekoľkých mesiacov majú zväčša v papieroch „oneskorený psychomotorický vývin“ alebo hypotonický syndróm, príp. už diagnostikovanú genetickú poruchu a pod. Väčšinou sa ale vstupná diagnóza po kolotoči vyšetrení zúži na konkrétnejšiu diagnózu a zistenie príčin problémov dieťaťa, čo v niektorých prípadoch trvá dlho. Ak ale nie sú výrazné problémy napr. s motorikou či jedením, tak rodičia ani nevedia, že ich dieťatko  by potrebovalo podporiť. Ranná intervencia ešte nie podchytená pediatrami ako by mala, čo je veľká škoda, pretože pomoc v tomto vývinovom období je veľmi účinná. V praxi som sa stretla zatiaľ s jediným odporúčaním pediatričky na hipoterapiu pre dojča. Väčšinou prichádzajú rodičia z vlastnej iniciatívy. V skorom vývinovom období je hipoterapia ideálna,  keďže napr. nie sú  vytvorené chybné pohybové vzorce, čiže nemusíme odstraňovať zle vytvorené držanie tela, ale posilňujeme svaly, aby vytvorili správne držanie tela. Nejde však len o svaly ale o celkovú koordináciu a prepojenie mozgu s telom. Pri tom pôsobí kôň jedinečne, pri terapii funguje ako moja kontrola správnosti, ukazuje, či postupujem správne a nepustí ma cez hranice klienta.

Neexistuje klient nevhodný ku koňom, áno sú klienti, ktorých „kontraindikácia“ nepustí k jazdeniu, ale hipoterapia je aj práca zo zeme vrámci animoterapie. Klienti prichádzajú s rôznymi diagnózami napr. dysartria, afázia, dyslália, Down syndróm, detská mozgová obrna, svalová dystrofia, centrálny hypotonický syndróm, autizmus, špecifické vývinové poruchy učenia, nadané deti, depresia, emočné poruchy... Pre mňa v praxi je diagnóza klienta informácia o tom, kde sa klient nachádza podľa lekárov, ale neberiem ju ako celoživotnú škatuľku, z ktorej už nikdy nevyjde. Počas praxe som sa stretla aj s chybnými diagnózami, ktoré zbytočne rodičov vystresovali.  Je to pre mňa jedno z vodidiel ako pracovať s deťmi, na čo dávať pozor ohľadom kontraindikácii pre hipoterapiu,  ale riadim sa aj svojou intuíciou a presvedčením, že diagnóza nie je niečo fixné a že náš mozog má veľkú plasticitu. Verím, že všetko sa dá zmeniť. Je to doslova v našich hlavách a rukách. Po veľkom boome diagnózy detského autizmu, pribúdajú vplyvom nášho znečisteného prostredia (a teda aj vnútorného prostredia – nášho tela) v posledných rokoch deti s ďalšími diagnózami z autistického spektra, napr. Aspergeri. Mojou zásadou je brať klientov ako konkrétne dieťa, ktoré má svoje dary, naučiť ho ich poznať, podporovať, rozvíjať. Veľakrát  zdanlivé mínusy môžu byť v konečnom dôsledku plusmi.

Z vonku to môže vyzerať, že sa deti (klienti) na koni len vozia. Ako to funguje v praxi?

Kone sú harmonické bytosti, prirodzene sú v stave rovnováhy. Fungujú ako scaner, čítačka – prečítajú si vás a ak nájdu niečo, čo ruší ich stav harmónie, chcú to dať opäť do súladu. Na terapiu príde bábätko a mama. Vieme, že malé detí sú úzko prepojené s maminkou, s rodinou. Mama sa bojí, dieťa plače, najprv potrebujeme ukľudniť mamu, že je všetko v poriadku a potom sa ukľudní  jej dieťa a môže si užívať“ hojdanie“ na koni. Ak vyložím na koňa plačúce dieťa, sledujem reakciu koňa, či chce stáť alebo ukazuje, že by sa pohol, či sa hnevá, dám ho do kroku a vidím, že kôň je spokojný, uvoľnuje sa, dieťa prestáva plakať, ale mama k nemu naťahuje ruky, že ho dá dole, vysvetľujem, že rytmický pohyb je pre nás prirodzený, príjemný, že  poloha na brušku v protismere jazdy je polohou bábätka v brušku a zase si skontrolujem koňa. Maminka začína dýchať, prestáva byť v strese, bábätko sa ukladá na líčko, sledujem, čo sa deje a nezačnem ho dávať do polohy na cvičenie, ked mi kôň signalizuje pomaly, pauza... Dieťa zaspáva na koni. To bolo to, čo teraz najviac potrebovalo. Jedna klientka mi na koni spala počas terapií prvého polroka. Doma sa jej upravil spánkový režim, znížili sa epileptické záchvaty, viac jedla, bola spokojnejšia, kľudnejšia, posunula sa v motorickom vývoji, reči.

Individuálna terapia trvá polhodiny (pri bábätkách menej, podľa potreby 10-20 min), skupinová podľa zloženia klientov v skupine a počtu zúčastnených koní rôzne (napr.1,5 hodiny). Štruktúra hodiny je veľmi rôznorodá – práca so zeme, čistenie koní, voltížne cviky, učenie cirkusových kúskov koňa. Náplň hodiny záleží od konkrétneho klienta, od toho na čom spolu pracujeme. Pri mladších, ležiacich alebo klientoch s deštrukčnými sklonmi je nevyhnutný asistent, ktorý vodí koňa,  príp. ešte rodič, ktorý pomáha z druhej strany koňa pri cvičení. Hodina prebieha vo vnútornej alebo vonkajšej jazdiarni, ako vychádzka do okolia, v stajni, ale aj v ohrade s koňmi. Počas hodiny klient môže pracovať s rôznym materiálom (napr. stuhy, lopty, kefy, kriedy). Podľa potreby sedí, leží, stojí na holom koni, s madlami na deke, na sedle v rôznom rytme, smere, rýchlosti v kroku, kluse, cvale. V prípade práce zo zeme môže sedieť aj na invalidnom vozíku. Môže na koňa kresliť kriedou, lonžovať ho, spievať pesničky, vytlieskavať rytmus, držať v rukách mačku, hádzať kamene do potoka…(rozvíjame jemnú, hrubú motoriku, koordináciu oko ruka, rytmus, reč, sluchovú pamäť, pozornosť, navodzujeme relaxáciu, stíšenie,...).  Nie je to žiadne vozenie na koni dokolečka po jazdiarni, ale cielená systematická práca s určitou štruktúrou a cieľom.

Pre zaplatenie koňa, terapeutického tímu, priestoru je to finančne náročná terapia, takže sponzori sú vždy vítaní. Rodičia to často riešia cez rôzne projekty, čo im ale pomôže len krátkodobo. Kôň samotný, ak má byť terapeutom, potrebuje okrem financií na veterinára, kováča, potravu, ustajnenie, každodenne veľa času na tréning, na relax, na prejazdenie. Netreba zabúdať, že  je člen terapeutického tímu a nemôže prekročiť určité množstvo práce. Je neskoro, keď už zistíte, že kôň samotný potrebuje terapeuta. Klienti, ktorí chcú absolvovať hipoterapiu by si mali vždy overiť odbornosť konkrétneho hipoterapeuta. Či absolvoval kurz v SHA a či je jeho kôň, stredisko zapísané medzi certifikovanými na stránke SHA.

Vraví sa, že pomaly ďalej zájdeš. Platí to aj pri koňoch?

Veľakrát sme my ľudia rýchly a chceme pomáhať a ideme naprávať a cvičiť... Kone aj mňa často zabrzdia pred aktivitou, ktorá je v tom momente pre dieťa nevhodná. Kôň ukazuje naše potreby aj keď my sami ich častokrát prehliadame. Už samotný kontakt s ním je liečivý, nemusíme na ňom sedieť, stačí vnímať kontakt s ním a so sebou, ktorý zrkadlia. Pri hipoterapii sa najviac využíva krok koňa. Za jednu minútu v kroku je to  110 pohybových impulzov. Okrem trojdimenzionálneho rytmického pohybu (dopredu, dozadu, doľava, doprava, hore dole) ovplyvňujú teplom uvoľnenie svalov, dýchaním celkové uvoľnenie, svoju čistú prítomnosť prenášajú na nás, zlepšujú našu pozornosť, sústredenie, stimuláciou určitých bodov pôsobia na nervovú sústavu podobne ako Vojtova metóda,  harmonizujú naše čakry a toto všetko sa deje súčasne a nebolestivo. Celkom dosť na spracovávanie pre našu nervovú sústavu. Preto pre mňa neprestanú byť kone číslo jedna. Je to najprirodzenejšia cesta ako pomôcť našej nervovej sústave (ktorá je laicky povedané nezrelá, zrýchlená, pomýlená v zmysle nedokončenia alebo chýbania určitých nervových spojov) sa „upratať“ v koordinácií s našou dušou a telom (motorikou, svalmi). Nie aby sme boli dokonalí, ale najlepší akí máme v tomto živote byť.

Hipoterapia je terapia zameraná na prítomnosť. Kôň vám ukáže, že existujete, nakoľko ste prítomní, aké máte vlastnosti, na čom máte pracovať, kde sa máte posunúť. Keď viete a chcete „čítať koňa“, ktorý funguje ako vaše zrkadlo, možno zistíte o sebe aj to, čo ste predtým nevnímali, čo bolo pred vami skryté. Citlivo reagujú na tlak, napätie, strach, agresiu ale aj na dôveru, rešpekt a hranice. Tieto vlastnosti vytvárajú veľký terapeutický potenciál. Spolu s poznaním ich prirodzenej hierarchie v stáde a jej aplikáciou na naše ľudské stádo – spoločenstvo má terapeut v rukách silné nástroje. Zážitkom pre izolovaných klientov mimo spoločnosti je ich prijatie  a neposudzovanie výzoru („Ja sa jej (kobyle) páčim, nechá sa odo mňa hladkať, čudné, ona ma má rada? Mňa nikto nemá rád!“). U starších detí  je prínosom práca bez prítomnosti rodiča, podporuje to nielen ich samostatnosť, ale šancu na chvíľu vystúpiť zo vzorcov rodiny a budovať si svoje jedinečné ja. Okrem iného si užívajú tajomstvo, že je na nich, či prezradia, čo dnes s koňom robili.

Základom každej terapeutickej práce je mať uzemneného, prítomného klienta (jedno, či je to dieťa alebo dospelý).  Pracujem tak, že vytváram, posiľnujem, to čo je teraz príjemné, pekné, bezpečné – pomaly a vedome. Je to jeho bezpečná sieť, kde sa potom môže preniesť pri každodenných problémoch – takto vzniká prenos do bežného života. Potom klient vie vnímať seba, svoje telo, byť v ňom a následne vnímať svoje telo v kontexte priestoru a reagovať adekvátne. V konečnom dôsledku si vnímaním seba uvedomí svoje potreby a špecifiká, zvedomí si na čom potrebuje pracovať a vtedy môže svoj eventuálny handicap kompenzovať. Tak sa môže čo najviac sebestačne zaradiť do prúdu života a teda aj do spoločnosti. Najprv musím vedieť, kto som a až potom hľadám, kam idem.

Každý klient, ktorý k nám príde  na hipoterapiu má svoj individuálny plán, v zmysle hlavného cieľa, vízie, na ktorej pracujeme – na dosiahnutie ktorej treba veľa malých krôčikov. Netreba zabúdať, že hipoterapia nespraví zázrak zo dňa na deň, je to systematická, dlhodobá práca na konkrétnych úlohách u každého klienta. Aj naša nervová sústava potrebuje na dozretie určitý čas. Dôležitá je pravidelná práca s následnou pauzou pre mozog na spracovanie dodaných informácií.

Dnes už existuje veľa spôsob ako liečiť telo i ducha. V čom je hipoterapia iná?

Ako špeciálny pedagóg som absolvovala mnohé odborné školenia, kurzy, semináre, ktoré doplnili vždy ďalší kúsok puzzle do mojej životnej skladačky. Všetky múdrosti o našom tele, myslení, cítení som si následne zaradila do práce hipoterapeuta. Po skončení konkrétneho „výcviku“ som automaticky aplikovala vedomosti z neho do praxe pri koňoch (prepojila som napr. poznatky  z Montessori pedagogiy, kraniosakrálnej terapie, bilaterálnej integrácie priamo do jednotlivých hier, relaxácií a činností s koňom). Môžem s istotou prehlásiť, že všetko, čo som sa kedy naučila a stále  sa učím ma vedie zas a opäť k hlbšiemu spojeniu s koňom a presvedčeniu, že hipoterapia ako metóda je tou najkomplexnejšou metódou akú poznám. Je celok, komplex, tak ako ľudská bytosť. Nemôžeme liečiť naše fyzické telo bez našej duše, bez našich emócií, bez nášho sociálneho kontextu. Sme jednotlivec ale každý z nás je súčasťou celku. Hipoterapia súčasne rieši fyzický problém polohovaním, cvičeniami na koni spolu s nastavením psychiky, emócií klienta pomocou tepla, kontaktu s koňom, rozhovoru s terapeutom, vyžarovaním aury koňa a ďalších faktorov. Špecifickou vlastnosťou tejto liečebnej metódy okrem komplexnosti je pôsobenie dvoch terapeutov v jednom čase – spojenie človeka a koňa. Dve bytosti  (konská a ľudská, v ideálnom prípade je to o ich  súzvuku) smerujú, podporujú klienta do jeho ďalšieho levelu, vývinového stupňa. Na rozdiel od mnohých bolestivých metód pracuje hipoterapia cez radosť, zážitok, lásku,  s minimálne potrebným tlakom na klienta (skôr je to doťukávanie ako podpora k posunu).

Práca hipoterapeuta je pre mňa stále výzvou, lebo prichádzajú noví klienti, s iným rodinným pozadím a osobnou históriou. A aj napriek plánom môže konkrétna hodina dopadnúť úplne ináč. Je to o pohotovosti, kreativite, humore, skúsenostiach a pokore, prijatí nedokonalosti a jedinečnosti. Ďakujem každému z nich za možnosť prejsť kúsok spoločnej cesty, pri ktorej sme sa vzájomne posunuli ďalej.